„Privítal som zlý pocit.“
Christiane Fux študovala žurnalistiku a psychológiu v Hamburgu. Skúsený lekársky redaktor píše od roku 2001 články do časopisov, správy a vecné texty na všetky mysliteľné zdravotné témy. Okrem práce pre je Christiane Fux aktívna aj v próze. Jej prvá kriminálna novela vyšla v roku 2012 a taktiež píše, navrhuje a vydáva vlastné kriminálne hry.
Ďalšie príspevky od Christiane Fux Všetok obsahu kontrolujú lekárski novinári.Zvlášť mladé ženy s cukrovkou sa niekedy spoliehajú na život ohrozujúcu stratégiu chudnutia: Zámerne si vpichnú príliš málo inzulínu. Potom sa časť cukru vyplaví z krvi obličkami a nepremení sa na tuk. Metóda je však život ohrozujúca.
Lisa Schütte
Lisa je študentkou nemčiny a histórie v Kasseli. V desiatich rokoch sa u nej vyvinul diabetes 1. typu. Ako začínajúca novinárka je písanie jej veľkou vášňou. Viac o Lise a jej príbehu si môžete prečítať v jej blogu „Lisabetes“ na https://lisabetes.de/
Lisa trpela aj „diabulimiou“, ako sa tento jav dnes nazýva na základe poruchy príjmu potravy bulímie. V rozhovore pre podáva správu o tom, ako sa do nej vkradla porucha, ako s ňou riskovala život a ako ju možno prekonať.
Lisa, teraz máš 28 rokov. Pred 18 rokmi sa u vás vyvinul diabetes 1. typu. V určitom okamihu ste začali dávať príliš málo inzulínu. Kedy sa vám veci vymkli z rúk?
Začalo sa to v puberte. Na začiatku bol skôr nulový prístup, ktorý v tejto fáze vyvinie mnoho mladých diabetikov. Chcete byť rovnakí ako vaši priatelia, a to normálni. Okrem toho máte v tejto dobe na mysli veľa ďalších vecí. V tom čase už pre mňa nebol žiadny priestor s cukrovkou. Pichal som len doma a iba vtedy, keď som na to len myslel.
Nevšimol si niekto? Vaša dlhodobá hladina cukru v krvi, hladina HBA1C, musela byť katastrofálna.
Samozrejme, že si to všimli. Sfalšoval som svoje diabetické denníky, ale tie sa nezhodovali s dlhodobými hodnotami. V skutočnosti bolo veľa problémov s lekármi a s mojimi rodičmi. To však vo mne vyvolalo ešte menší záujem o riešenie mojej cukrovky.
V určitom okamihu poriadne priberieš.
Správny. Hormonálne zmeny v puberte ovplyvnili spôsob, akým inzulín funguje. Zrazu som mal neustále hypoglykémiu. Mama mi musela uprostred noci pripraviť chlebíčky a jablkový džús. Predtým som bola vždy príliš chudá a snažila som sa pribrať. A potom do roka som zrazu vážil o 20 kíl viac.
To bolo v tejto nestabilnej fáze života pravdepodobne dosť stresujúce.
Jasný. Zrazu sa objavili slogany ako „Ale teraz máš okrúhle líca“ alebo „Musel si sa viac hýbať“. V škole ma z toho dokonca občas šikanovali. Lekári tiež vyvíjali tlak. Potom som sa pokúsil schudnúť. Najprv úplne normálne s cvičením a vedomou diétou. Na začiatku to tiež fungovalo.
A potom?
Potom váha stagnovala a mne to prišlo neskutočne frustrujúce. To bol bod, v ktorom som nanútil príliš malú injekciu. Ako 21 -ročný som sa po skončení strednej školy presťahoval do Kasselu študovať, takže ma už nikto nekontroloval.
Vedeli ste preto o súvislosti, že bez inzulínu cukor telo nespracuje, ale vylúči.
Áno, a to samozrejme fungovalo. Opäť som zhodil tých 20 kíl.
Okrem dlhodobých účinkov, ako je zlyhanie obličiek, slepota alebo amputácia, spôsobuje nadmerné hladiny cukru tiež akútne ťažkosti. Počas tejto doby ste sa teda nemohli mať dobre.
Nie Najprv som mal klasické príznaky: vždy smädný, vždy ísť na toaletu. V istom momente mi prišlo tak zle, že som zvracala. To bol ten moment, keď som si povedal: „Teraz si radšej dám injekciu desať jednotiek“.
Neprišli ste k rozumu, že ste na tom tak zle?
Nie, dokonca som uvítal, keď som sám zo seba zlý. Vtedy som vedel, že schudnem! V určitom okamihu ste úplne zvrátení. Inzulín sa pre mňa stal skutočnou hrozbou. Myslel som si, že akonáhle to doostriem, dostanem hypoglykémiu a budem musieť jesť, aj keď nechcem. Potom som pribral a schudol ako kedysi. Nič z toho som nechcel.
Podobne ako pri poruche príjmu potravy, ako je anorexia, kde sú pocity hladu vítané a každá neplánovaná kalória sa stáva hrozbou.
Paralely určite existujú.
Nikto si nevšimol, čo vám je?
Nie Môj priateľ a moja spolubývajúca vedeli o cukrovke príliš málo - a schválne som to nechal tak. Moja mama si niečo všimla, keď som išiel domov. Ak máte veľmi vysokú hladinu cukru, začnete páchnuť ako acetón. Potom som loptu odvrátil a povedal som, že cukor v krvi bol ráno trochu vysoký, ale všetko ostatné je v poriadku.
Aké vysoké boli vaše hodnoty?
Neviem to. Odkedy som sa presťahoval z domu, nemal som meracie zariadenie.
Vážne? Neuvedomovali ste si, aké riskantné je to, čo robíte?
Vždy som si myslel, že poznám svoje telo a poznám aj chorobu. Kým sa niečo zlé stane, rýchlo si podám inzulín, pomyslel som si. Ale to nefunguje, nemáte nad tým kontrolu! Potom sa to stane oveľa rýchlejšie, ako si myslíte. V určitom okamihu som sa zobudil na jednotke intenzívnej starostlivosti a moji rodičia stáli pri mojej posteli. Kvôli šialene vysokému cukru v krvi som upadol do ketoacidotickej kómy.
To je životu nebezpečné. Čo sa stalo?
V noci som sa zvracal, ale myslím si, že môj strach z inzulínu bol vtedy taký veľký, že by som si ani vtedy nepodal injekciu. Neviem, čo sa nakoniec stalo. Ale moja myseľ bola zahmlená a ani ma nenapadlo podať si inzulín.
Bol to pre teba zlom?
Áno. Naozaj som spanikáril. V nemocnici som si objednal glukomer. Stále som sa však snažil skryť, čo sa skutočne deje. Myslel som si, že moje inzulínové pero musí byť zlomené. Lekári nič nepovedali, ale som si istý, že to odo mňa nekúpili. Namiesto toho, keď ma prepustili, ma nechali ísť taxíkom k diabetológovi. Bolo im jasné, že z vlastnej iniciatívy tam nepôjdem. A mala som veľké šťastie na diabetológa. V určitom okamihu som sa jej dokázal zdôveriť.
Čo je dnes iné?
Teraz riešim chorobu úplne inak. Kedysi som nechcel mať nič spoločné s inými diabetikmi. Dnes som šťastný, že si môžem vymieňať nápady s ľuďmi, ktorí mi rozumejú, keď veci nejdú tak dobre. Tiež som požiadal svoju rodinu a priateľa, aby mi každú chvíľu pomohli a ovládli ma. Viem, že sa v určitom okamihu skĺznem sám.
Máte recidívy?
Niekedy, keď zjete veľa pizze alebo cestovín, staré myšlienky sa vrátia. Niekedy si injekciu nepodám ani dnes. Ale to sa stáva zriedkavo - o rok sa mi to môže stať znova. Ale najneskôr pri hladine cukru v krvi 400 je koniec, potom sa cítim tak zle, že si predsa len vpichnem inzulín.
Vedieš blog o svojich skúsenostiach. Prihlásia sa aj ďalší trpiaci, ktorí vynechávajú inzulín, aby schudli. Čo im radíš
Buďte otvorení, hovorte, hľadajte pomoc! Bez psychologickej pomoci sa nemôžete dostať von z toho činu. Musíte však byť vytrvalí. Mnoho lekárov pre diabetes nikdy nepočulo o fenoméne „diabulimia“ alebo „inzulínový purgin“, ako sa tiež nazýva. Psychodiabetoológ by bol samozrejme najlepší. Ale bohužiaľ je ich len niekoľko.
Sami ste si zachovali poškodenie obličiek.
Áno. Musím brať lieky a musím sa držať bielkovín. Teraz mi obličky bežia na 130 percent. Ak mám smolu, je to poslednýkrát, čo vstanem, kým skutočne neuspejú. Celkovo som mal šťastie, hovoria lekári. Teraz som tam ani nemohol byť.
